Múry hradu Diósgyőr boli postavené na skalnatý kopec, ktorý vyčnieva z údolia potoka Szinva. Anonymus, bezmenný kronikár z 13. storočia sa zmieňuje o tom, že tu stál zemný hrad už v dobe obsadenia vlasti, ktorý sa pravdepodobne zničil okolo roku 1241 v dobe tatárskych nájazdov. IV. Po tatárskom vpáde daroval Kráľ Belo toto miesto svojmu obľúbenému prívržencovi, bánovi Ernyemu. Prvý kamenný hrad obklopený oválnym prstencom a opatrený dvoma okrúhlymi vežami dal postaviť syn bána Ernyeho, palatín Štefan.
V roku 1364 pripojil Ľudovít Veľký (1325-82), nazývaný aj „Rytiersky kráľ” veľkú časť statku k hradu, a na mieste rodového hradu dal postaviť prepychový gotický zámok so štyrmi rohovými vežami na taliansky a juhofrancúzsky spôsob. S vodnou priekopou obklopujúcou jeho múry, so štyrmi, zdanlivo nedobytnými vežami, s poschodovými obytnými časťami spájajúcimi jednotlivé veže, a v tej dobe najväčšou rytierskou sieňou Strednej Európy bol hrad Diósgyőr najkrajšou a najimpozantnejšou pevnosťou krajiny.
Popri Budíne, Vyšehradu a Zvolena sa Diósgyőr stal významným kráľovským sídlom v dobe, keď Ľudovít obsadil aj poľský kráľovský trón. Zámok ležiaci na okraji Bukových vrchov bohatých na zver slúžil ako najobľúbenejšie miesto pobytu Kráľa Ľudovíta počas viacerých mesiacov roka, kde ho často sprevádzali - spolu so svojim dvorom - aj dve kráľovné: jeho matka a manželka. Aj svoje korunovanie za poľského kráľa oslávil Ľudovít Veľký v Diósgyőri, a tu strávil aj Vianoce v tom roku. Medzi múrmi hradu Diósgyőr prebiahali aj významné politické udalosti, medzi nimi ratifikácia turínskeho mieru z roku 1381, ktorý uzavrel benátske vojny kráľa. Ako špecifické nariadenie mieru sa Benátky zaviazali aj k tomu, aby na znak závislosti každú nedeľu a každý sviatok vytiahli na námestí Svätého Marka vlajku uhorského kráľa. Na túto dobu možno klásť aj najväčší rozkvetu bukových poľovačiek. V časoch Ľudovíta Veľkého žili v bukových divočinách nielen jelene, srnky a diviaky, ale aj medvede a zubry. O zásobenie prepychového života dvora v zámku sa staral veľký počet poľovníkov, sokoliarov, lukostrelcov a psiarov.
Po smrti Kráľa Ľudovíta bol Diósgyőr statkom kráľovien. Do moháčskej bitky (1526) slúžil ako vidiecka rezidencia darovaná ako zásnubný dar šiestich kráľovien, medzi nimi aj Beatrix Aragónskej, manželky kráľa Mateja Korvína: preto sa hrad Diósgyőr spomínal ako „zásnubná róba kráľovien”. V časoch Mateja Korvína a Beatrix Aragónskej pokračovali v ďalšej výzdobe hradu v renesančnom štýle. Poslednou majiteľkou hradu bola kráľovná Mária Habsburská, manželka Ľudovíta II. (1516-26).
Po moháčskej katastrofe sa hrad dostal do rúk zálohových statkárov. Za vládu Žigmunda Balassu sa ešte vykonávali opevňovacie práce, ale onedlho sa začala skaza, ktorá trvala 300 rokov. Maľby a fotografie z 19. storočia ukazujú už len zrúcaninu, hoci malebná krása krajiny sa nezmenila. Západ slnka pod vežami Diósgyőru inšpiroval básnika Sándora Petőfiho k napísaniu básne „Alkony” („Súmrak”).
Po viacerých pokusoch sa začalo v roku 1962 odkrývanie pod vedením archeologičky Ilony Czeglédyovej, ktoré trvalo desať rokov, a výsledkom ktorého sa hrad Diósgyőr konzervoval v ruinovom stave. Hrad Diósgyőr ledva siahal po kolená, keď v roku 2013 v rámci projektu kultúrneho a ekoturistického rozvoja komplexu Diósgyőr-Lillafüred sa podujali o rekonštrukciu kompletných častí budovy hradu. Cieľom podujatia, ktoré sa v oblasti pamiatkovej ochrany považuje za priekopnícke, bolo dosiahnuť, aby hrad čím viac prezrádzal o dejinách, o panovníkoch, udalostiach a životných osudoch, ktoré sa viažu k jeho múrom. Projekt zároveň zahrňoval aj vytvorenie Arény rytierskych turnajov a Tržného námestia, ktoré sa k nej pripája, ako aj obnovenie visutých záhrad v Lillafüred a ich naplnenie novými funkciami. Odovzdanie zrenovovaného hradu Diósgyőr sa konalo 30. augusta 2014, a o rok neskôr sa mohli Arény rytierskej turnajov a Tržného námestia zmocniť aj zástancovia tradícií a športových podujatí. Hrad sa opäť naplnil životom! Zariadenie, ktoré je vernou kópiou dobového zariadenia, animátori v dobových kostýmoch, historické hry, programy na udržiavanie tradícií, ale aj moderné vymoženosti nás vovedú do dôb, ktoré v sebe skrývajú oveľa viac tajomstiev a zaujímavostí, než by sme si mysleli!