Hrad Diósgyőr nikdy neslúžil na vojenské účely. Jeho význam by bol vzrástol po strate Egeru, veď opevnený zámok so štyrmi rohovými vežami dovtedy stál v srdci krajiny, ale ocitol sa ako pohraničný hrad na hranici územia tureckej nadvlády.
Turci mali viac rozumu, než
by zbytočne dobývať hrady: ich vojská na výbojoch však sústavne pustošili okolie. Podľa svedectva poručíka Diósgyőru Gašpara Szentkeresztiho okolo roku 1641 boli egerskí Turci okolo hradu až dvadsasedemkrát. Zabili 22 vojakov, medzi nimi aj vicekapitána, odvliekli 48 mužov, žien a detí, medzi nimi ôsmich vojakov, manželku jedného poručíka, štyroch pastierov... Celé stádo Diósgyőru odohnali štyrikrát, a za krátky čas vzali dvadsať koní. V roku 1643 padol v boji proti Turkom samotný hlavný kapitál Samuel Haller.
Vtedy by sa bolo zišlo posilniť stredoveký hrad, ale jeho meniaci sa zálohoví majitelia neopravovali ani praskajúce múry a deravú strechu, a kedysi prepychový kráľovský zámok sa čoraz viac ničil.
V roku 1662 majster-staviteľ Ján Podmár
poverený spišskou komorou preskúmal pevnosť
a napísal, že „… celý hrad je celý zničený, niet na ňom ani kus šindľa. Dve veže pri vonkajšej bráne hradu sa zosypávajú, veľký zámok je v ruinách až po pivnicu. Kaplnka sa používa ako zbrojnica. Ak chcú hrad postaviť, bude to stáť najmenej štyri tisíce forintov, aby sa v ňom mohlo bezpečne bývať.”