Láska až za hrob v kráľovskej rodine?

Hrad Diósgyőr vypovedá o zlatých srdciach, vytúžených potomkoch a úprimných láskach...

Múry hradu Diósgyőr boli za stáročia svedkami žiaľu, samoty, aj nečastého šťastia, veď osudy kráľovských párov riadila dynastická politika, ktorá nenechávala priestor pre skutočné city. Zvláštnou a krásnou hrou osudu je, že prvý a posledný z kráľovských párov, ktoré v hrade Diósgyőr pobudli, teda Ľudovít Veľký a Alžbeta Kotromanić, a Ľudovít II. a Mária Habsburská sa ľúbili ozajstnou láskou, ktorá bola v stredovekých manželstvách veľmi zriedkavá.

Rytiersky kráľ Ľudovít Veľký by mohol získať manželku z popredných kráľovských rodov, ale zaľúbil sa do prekrásnej dcéry bošnianského bána vychovávanej na budínskom dvore, do 14-ročnej Alžbety. Jeho láska voči svojej manželke neustúpila ani vtedy, keď 17 rokov čakali na potomka neúspešne, a uvažovali nad jediným možným spôsobom rozvodu: manželka vstúpi do kláštora, čím sa muž stáva opäť slobodným a môže uzavrieť nové manželstvo. Počas pobytu na dalmátskom pobreží však - slovami talianskeho kronikára doby „zvíťazila láska kráľa voči dáme” a stal sa zázrak: kráľovná otehotnela, a behom niekoľkých rokov porodila tri dcéry: Katarínu, Máriu a Hedvigu.

 „Naša drahá manželka” -  Ľudovít II. často oslovoval týmito milými slovami svoju manželku Máriu Habsburskú, s ktorou strávil veľa času v hrade Diósgyőr. Vtedy sa kochal vo svojej milej, ktorú preňho vybrali síce ešte pred jeho narodením, ale do ktorej sa ako mladý kráľ úprimne zaľúbil. Kráľovná mala veľmi rada slávne bukové poľovačky, a akoby bola opeknela, keď sa oduševnene vybrala v stopách diviny. Následne si Mária oddýchla v náručí svojho milovaného manžela v rytierskom zámku, ktorý dostala ako svadobný dar, a ktorý - obklopený horami - bol útočiskom mladých milencov v časoch problémov s ríšou, ktorým museli čeliť. Ich lásku však časom zatienili turecké vpády, a studňa hradného nádvoria čoraz viac ozývala nepokojné slová.

 Po zlovestných správach utekala Mária ku Kráľovi Ľudovítovi II. s obavami: „Nech ťa nikdy nepostrádam, chcem, aby moje srdce bilo vždy pri tvojom!”

Túto vernú spolupatričnosť vyjadrovalo srdce vyrobené zo zlata, ktoré kráľovná darovala za znak svojej lásky Ľudovítovi II. Kráľ až do smrti nosil zlaté srdce, ktoré za búrlivé historické udalosti dostalo naspäť ku kráľovnej, ktorá ho prísne strážila až do konca života. Zlaté srdce sa stali symbolom manželskej lásky, o ktorej svedčia aj slová Márie napísané vo svojom závete napísanom tridsať rokov po bitke pri Moháči a tragickej smrti mladého kráľa: „Toto srdce sprevádzalo dvoch ľudí na ich ceste až do smrti. Dvoch ľudí, ktorí sa vo svojom živote, vo svojej láske, vo svojich citoch nikdy od seba neodlúčili.” Mária a Ľudovít žili v období, keď láska nebola kráľovským privilégiom, veď osudy vysokej šľachty riadila dynastická politika, ktorá nenechávala priestor pre skutočné city. Šťastie dvoch mladých v rytierskom zámku sa môže zdať len jednoduchým, nezrelým vzplanutím lásky, ale čas potvrdil úprimnú hĺbku ich citov. Hoci dve srdcia už „stratili svoj tvar”, múry hradu Diósgyőr vypovedajú o zaviazanej, čistej láske, ktorá dvoch mladých spájala.